HISTÓRIA BOJNICKÉHO ZÁMKU
Uhorský kráľ Karol Róbert zveril správu svojho Bojnickeho hradu a panstva do rúk synov bána Gilleta zo Zsámboku. Po ich vymretí ho v rokoch 1367 – 1372 vlastnil opolský knieža Vladislav počas zastávania úradu najvyššieho krajinského hodnostára – palatína. V roku 1393 už bol hrad majetkom palatína Leustacha z Jelšavy. Leustach pochádzal z významného rodu Ratoldovcov a od roku 1382 taktiež zastával hodnosť palatína.
Na neúspešnej protitureckej výprave bol v bitke pri Nikopoli v roku 1396 zajatý, a tak jeho majetky spravovala manželka Helena so synom Jurajom. Leustachovej rodine sa za neho nepodarilo zložiť požadované vysoké výkupné. Leustach tak zomrel v tureckom zajatí onedlho po spísaní závetu v roku 1400. Leustachov syn a dedič Juraj z Jelšavy nezanechal po sebe mužského potomka. Hrad po jeho smrti koncom roku 1427 opäť pripadol panovníkovi.
NESKORÝ STREDOVEK
V roku 1430 dostali Bojnický hrad s panstvom od uhorského a zároveň rímsko-nemeckého kráľa, neskôr od roku 1433 cisára Žigmunda Luxemburského, synovia Onofreja di Bardo, pôvodom Taliana z Florencie. Získali ho za svoje služby, predovšetkým za pomoc v boji proti husitom. Onofriovci – Onofrejovi potomkovia – si Bojnický hrad vybrali za svoje sídlo a zdržiavali sa na ňom. Po smrti posledného z nich v roku 1485 sa hrad ako odúmrť vrátil medzi majetky kráľovskej koruny.
V roku 1430 kráľ Žigmund daroval panstvo Bojnice synom Florenťana Onofreja di Bardo.
Nofriovci získali Bojnice za zásluhy v bojoch proti husitom
Zlatý dukát a strieborný denár Žigmunda Luxemburského, 1. pol. 15. storočia (zdroj: Slovakiana)
Uhorsku vtedy vládol syn slávneho protitureckého bojovníka Jána Huňadyho Matej Korvín – „kráľ so znamením havrana“ – opradený mnohými povesťami, ktorého prímenie Korvín pochádza z latinského slova „corvus“ – havran. Za vlády Mateja Korvína došlo k významnému hospodárskemu i kultúrnemu rozvoju Uhorska. Najprv stabilizoval situáciu v krajine likvidáciou bratríkov, lúpežných vojenských oddielov tvorených v jadre bývalými husitskými bojovníkmi. Týchto pôvodne ako žoldnierov priviedol do krajiny v roku 1440 kapitán Ján Jiskra z Brandýsa s cieľom hájiť záujmy Matejovho predchodcu Ladislava Pohrobka. Bratríkov ochotných vstúpiť do jeho služieb zaradil do Čierneho pluku – svojho legendárneho stáleho žoldnierskeho vojska, považovaného za jedno z najlepších v stredoveku.
Traduje sa, že kráľ Matej vraj veľmi rád navštevoval Bojnice. Príjemné osvieženie mu poskytovalo krásne prostredie a kúpele, ktoré mali byť už vtedy chýrnymi. Podľa tradície vraj usporadúval hostiny, ba dokonca aj snemy pod lipou pred vstupom do hradu. V roku 1489, po necelých štyroch rokoch kráľovskej držby Bojnického panstva od vymretia Onofriovcov, ho Matej Korvín daroval svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Mladý Korvín však panstvo nevlastnil dlho. Pre obavy šľachty z ďalšej centralizácie moci Huňadyovcami nemal jej veľkú podporu, čo využili Zápoľskí, ktorí sa zmocnili Bojnického panstva asi v roku 1494.
1. Mapa zachytávajúca úspechy uhorského kráľa Mateja Korvína a jeho Čierneho pluku (zdroj: Wikipedia), 2. Obraz "Príchod kráľa Mateja do Budína" od maďarského maliara Henricha Webera (zdroj: Wikipedia/Webumenia), 3. Ján Korvín, nemanželský syn kráľa Mateja (zdroj: Wikipedia), 4. Lipa kráľa Mateja v zámockom parku (autor: Igor Socha/SNM-MBo)
V roku 1489, po necelých štyroch rokoch kráľovskej držby Bojnického panstva od vymretia Onofriovcov, ho Matej Korvín daroval svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Mladý Korvín však panstvo nevlastnil dlho. Pre obavy šľachty z ďalšej centralizácie moci Huňadyovcami nemal jej veľkú podporu, čo využili Zápoľskí, ktorí sa zmocnili Bojnického panstva asi v roku 1494.
K tejto udalosti sa viaže zaujímavý príbeh, ktorého hlavným záporným hrdinom je Bojnický kastelán Peter Póky. Po smrti kráľa Mateja Korvína boli hrady mladého Jána Korvína, užívajúceho titul liptovského kniežaťa, zverené do správy kráľovskému pokladníkovi, jágerskému biskupovi Urbanovi Dócimu. Ten však pod zámienkou, že mu kráľ Matej dlžil nemalé peniaze, vzal niektoré hrady, vrátane Bojníc, do zálohu. Ján Korvín považoval vyplácanie dôchodku z panstva Dócimu za neoprávnené, a preto urobil novým kastelánom Petra Pókyho, človeka veľmi ctižiadostivého a predajného.
Ten zradil svojho pána, prešiel s hradom do nepriateľského tábora a dokonca sa pokúsil pána zavraždiť pri jeho návrate z kúpeľov do hradu. To sa mu však nepodarilo. Ján Korvín si zachránil život a nástrahám o vlas unikol. Póky nakoniec odovzdal hrad do rúk Štefana Zápoľského pod rovnakou zámienkou ako v prípade biskupa Dóciho – vraj mu kráľ Matej Korvín dlhoval peniaze. Ján Korvín síce uznal faktické zabratie Bojnického hradu, ale prostredníctvom svojich zástupcov obvinil Pókyho pred kráľom Vladislavom II. Jagelovským zo zrady. Póky bol za to odsúdený na trest smrti a v Budíne bol na výstrahu verejne rozštvrtený. Bojnický kastelán Peter Póky je neodmysliteľnou súčasťou povestí o Bojniciach a tunajšom zámku ako príklad bezcharakterného človeka, mamonára, túžiaceho po peniazoch a moci.
"Bojnický kastelán"
Vypočujte si audionahrávku tvorivej dvojice Lucia Vrábliková a Viktor Nižník, podľa literárneho spracovania povesti o Petrovi Pókym z knihy Jána Domastu z knihy "Povesti o slovenských hradoch a zámkoch".
Z rodu Zápoľských je azda najvýraznejšou postavou v uhorských dejinách Ján Zápoľský, známy svojím intenzívnym zápasom o moc a uhorskú korunu. Smutne sa preslávil krutým potlačením sedliackeho povstania pod vedením Juraja Dóžu v roku 1514. Využijúc smrť mladého panovníka Ľudovíta II. Jagelovského v bitke s Turkami pri Moháči (1526), sa nechal rýchlo v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) korunovať za kráľa. Pri tom nerešpektoval nástupnícke zmluvy medzi Habsburgovcami a Jagelovcami z roku 1515 ako neratifikované uhorským snemom. Tie by totiž vytvárali nárok na uhorský trón pre Ľudovítovho švagra Ferdinanda Habsburského. V následnom zápase o vládu medzi obomi korunovaným kráľmi sa Zápoľskému podarilo uchovať moc, hoci len na východe Uhorska, a to iba vďaka spojenectvu s Turkami. Dvojvládie sa skončilo až jeho smrťou v roku 1540.
1. Povstanie Juraja Dóžu v roku 1514 bolo ukončené jeho mimoriadne krutou popravou, 2. a 3. Bitka pri Moháči v roku 1526, 4. Nájdenie tela Kráľa Ľudovíta II.
(Zdroj: Wikipedia)
